Jediné, čo mi ostáva, je vyrovnať sa s tým. Jasné, nebolo to prvýkrát, čo som urobila chybu. Len niekedy premýšľam, či je naozaj potrebné do nemoty opakovať tie isté chyby? Neviem.
A viete čo ma na tom najviac štve? Že ten čert na pravom pleci sa práve hrozne rehoce a plieska rukami do kolien.
Áno, viem, že ten pocit poznáš. Však?.....
Keď som robila na výletnej lodi a mala som dni ako tento, šla som si zabehať. Tam som zo seba dostala všetok hnev a bolesť, a vždy som si sľúbila, že to ďalšie ráno bude lepšie. A zatiaľ vždy bolo. :-)
A keďže som akosi zlenivela (alebo možno viac čakám kedy už vykukne Slniečko), tak sa idem radšej vybuvať.
P.S.: možno ti to nedáva zmysel, ale ja si to píšem. Možno mi to nabudúce pripomenie, ktoré šlamastiky už mám za sebou a teda ich už nemusím opakovať.
